Cesta hrdinov SNP časť 4.

  Spala som v hoteli Rubín, kde som si vypožičala fén s ktorým som ráno hrkútala aby som si vysušila opraté veci a pohorky za čo ma susedia nazvali ženou čo fénuje už od rána.  Vedela som, že sa mi topánky zničia, ale neoblo na výber buď chcel človek chodiť alebo som si na hoteli mohla týždeň fénovať topánky.    

 A tak som ich dosušila podľa možností a odišla opäť na cesty. No po pravde, bolesť ešte pretrvávala a tak som prešla zhruba 5 km k útulni čierna  hora. Bolo tam krásne. Kedysi tam isto stála aj rozhľadňa, ale teraz bola rozložená. Hneď po príchode som si rozložila veci na slnko, nech sa doschnú a zašla na latrínu. Po pravde na to , že som skauta nemám rada,  hmyz a preto sa neustále pozerám či predo mnou nie je obrovská pavučina, do ktorej by som sa chytila. otvorím dvere latríny a tam mŕtvy hraboš. Zavriem a odídem do lesa za volaním lesa. 

    Pri zaspívaní do útulne príde chalan ktorý smeruje do z Dukli do Košíc. Chvíľu kecáme a vonku počuť rachot motorky. Vyzreli sme von a tam traja namazaný motorkári v plnej zbroji. Po chvíľke odišli a mi sme konečne mohli spať. 

   Nasledujúci deň som prechádzala lúkami lesmi a keď som vyšla z lesa do dedinky Zborov, ocitla som sa sčista jasna v cigánskej osade. Predsudky v mojej hlave mi vraveli, že som v prdeli a že síce som vošla s ruksakom, ale odídem zrejme bez neho. Vo chvíli kedy nikto nestojí na ceste spravím fotku. S malou dušičkou som sa snažila nájsť cestu von. Chatrče a skoro zrúcané domy obklopovali uličku, niektoré boli v lepšom iné v horšom stave,  kde sa hrali deti zatiaľ čo ženy vešali, prádlo a muži hrali karty. Nič stratila som sa, ostávalo mi iba spýtať sa. podišla som k jednej bránke a spýtala sa kadiaľ mám ísť, nerozumela som po rómsky, tak žena vyslala svoju dcéru somnou. Tá ma naviedla správnou cestou. Tu sa vo mne zlomili starobilé predsudky. Boli milí a láskavý. Hanba mi veru na moje predsudky.

Na konci dňa som sa chcela usalašiť na autobusovej zastávke, ďalej od mesta, ale malo to háčik, nemala som vodu, lebo som sa bála spýtať v kaviarni, kde som sedela. Tak mi treba. Kto sa nespýta ten nemá. Našťastie som modlila za to aby niekto šiel okolo, aby som sa ho mohla spýtať o vodu a nakoniec som u nich spala. Bol to starší pán so psom ktorí išli na prechádzku, a tu v zborove mali chatu. Bola som veľmi vďačná za to, že ma tam nechal prespať. Dal mi kľúčik a ja som priľúbila, že po rannom odchode ho nechám na dohodnutom mieste. Tak sa aj stalo.