Cesta hrdinov SNP časť 5.

 Vstávam odkladám kľúčik na dohodnuté miesto a odchádzam šplhať hore, na Stebnícku maguru. Bolo to nekonečné a dokonca si myslím, že aj horšie ako výšľap na Rabiu skalu a to najlepšie je, že človek šľape na stebnícku maguru, aby videl vysielač, ale inak sa tam dá celkom solídne prespať v prístrešku. 

    Čaká ma cesta na žobráka čo to pre mňa znamená? Asfalt, asfalt a opäť asfalt. Ale zas keď tam prídem tak to bude zaslúžené. To by som si mohla dať čokoládu naviac. Motivácia musí byť. Prechádzam Bardejovom a z hladu si dávam kávu, koláčik, zmrzlinu a to zaspím limonádou, keď sa z toho nepototo... tak už z ničoho. Na konci Bardejova v kopci nachádzam húpačku na ktorej uvažujem o ďalších dňoch, ale myšlienka za myšlienkou prechádza a ja zisťujem, že na tom nezáleží, záleží na tu a teraz a tak úsmev nahradil vážnu tvár. 

Ako vždy nastane čas odísť a posunúťsa. Cesta vedie asfaltom, až do dediny Hervartov kde je najstarší drevenný kostol na slovensku. Vnútri sa nesmelo fotiť, ale bola to krása a preto krátka modlitba spolu s kostolníkom ma potešila. 

Po tejto zastávke som sa vydala do kopca, kde som si už na začiatku všimla, že cesta je vedená ako krížová cesta. Po dobrej dávke km to veru bolo výstižné. Už v dedine som si vyhliadla zastávku na spanie, ale nedalo mi to  a tak som sa i napriek veľkej únave vydala na cestu hore. Vyčerpaná ale duchom povznesená sa moje pery naplnili modlitbou a s tou som došla na žobráka. útulňa sa rýchlo zaplnila a bol čas ísť spať.