Cesta hrdinov SNP časť 12.

 Na konci dňa som dorazila k prameňu hornádu a dokonca sa mi podarilo vyzdvihnúť jedlo na nízke tatry. Do prístrešku prišli aj dvaja chalani ktorý idú tiež cestu SNP. bol tam prame§ s domčekom do ktorého sa dalo vliezť a keďže som sa hanbila, vliezla som si tam a umyla sa. Ten pocit úľavy po celom dni je neopísateľný. 

Včerajšia noc bola plná neutíchajúcich komárov preto nás ranné potešilo a vydali sme sa na cesty. Netrvalo dlho a skupina sa roztrhala. No bola som najpomalšia s tými novými zásobami som istotne mala aj 20 kg a kto liezol na kráľovu hoľu vie, že to nie je žiadna rovinky. Ale zvládla som to s modlitbou na perách. 

Tak a som na hrebeni nízkych tatier. Je to považované za jedno z  najkrajších častí cesty hrdinov SNP. A podľa môjho názoru naozaj je. Vzduch tak ľahký, výhľady ktoré, vás nútia zastaviť. Nazvala by som to miesto rodisko dopamínu. Tu sa o pár krás podelím s vami-.

    Deň strieda noc ani si neuvedomujem, ako ten čas tu letí ani sa nenazdám a už som prešla poriadny kus z nízkych tatier. Predposledné ráno sa však počasie mení a tak ma nízke tatry vyprevádzajú v daždi vetre a hmle. Zrejme, aby som si to dobre pamätala. 

Vyčerpanie po nízkych tatrách sa uberám cestou necestou a po ceste neďaleko od donovalov som zazrela domček. Vravím si že mám z halucinácie. predo mnou sa týčila ceduľka, útulňa pod kečkou. Myslela som, že tam nik nie je, bola zatvorená a tak som si sadla na lavičku. Onedlho sa z hmli blížil mojím smerom obrys. Bol to chatár s  nákladom zásob. Bol to fajn chlapík. Prameň bol neďaleko. 

Strávila som tam 3 dni rekonvalescencie a sušenia. Už si nechcem zničiť nohy tak ako na začiatku cesty.