Cesta marockým kráľovstvom - celý príbeh

Cesta marockým kráľovstvom

Vráťme sa na začiatok príbehu, kedy sa dve kamarátky vybrali na divokú 6-dňovú cestu miestnymi dopravnými prostriedkami z juhu Španielska na juh Maroka. 

5 min. boarding, pozeráme na tabuľu a pomaly mi dochádza, že to možno nestihneme. Beháme sem a tam a  hľadáme správny gate, naskočíme na posledný autobus smerom k našemu lietadlu a konečne si odfúkneme. Bolo to o chlp. Krátko po vzlete, nás slnko privíta svojou krásou.

Okolo 12.00 pristávame v Malage a následne naskočíme na autobus do La Línea de la Concepción a hneď na nás vdýchne celkom iný svet. Vo vzduchu cítiť vlhkosť mora a teplo, ktoré pohlcuje naše vnútro. Je to miesto, kde sa viedli boje a písali dejiny a to zanecháva stopy v srdciach ľudí aj v architektúre.

Na konci dňa sa vydávame na pláž a v diaľke je vidieť breh Afriky spolu s vyčnievajúcim Džidžim (Gibraltarom), sedíme na kameni a pozorujeme farby vlniace sa na skalách Gibraltaru. Pokoj, ktorý prevyšuje každé chápanie z pohľadu na to, čo Boh stvoril. Na konci dňa sa ukladáme k spánku.

 

Len čo rozlepíme oči vyrážame na cestu smerom na vrchol Gibraltaru, už z lanovky sa nám naskytnú výhľady na prístav, to však ešte netušíme, že tam hore na nás čaká nebo. Oblaky tvoriace pokrievku, ktorá zahalila celú zem. Varovanie o doterných opiciach, dnes neplatilo, pretože boli prežrané a tak sa povaľovali naokolo.

Vyhladli sme a tak sa chystáme uloviť dajaké to jedlo, v tejto britskej kolónii. Však to poznáte, hladná žena, nebezpečná žena a tak sme si u jedného brita ukoristili jedlo. Vraciame sa do mesta, La Línea de la Concepción a hľadáme autobusovú stanicu. Po ceste míňame stánky s turistickými suvenírmi. Nasadáme na autobus smer Algeciras, kde máme nasadnúť na  loď. V autobuse si vychutnávame prvé jedlo dňa.

Do prístavu prichádzame okolo 16.00, kde hľadáme tabuľu s nápisom Tangier, každá prepážka je jedna spoločnosť, zistili sme že naším smerom ide len jedna z nich a to o 17:45. Prešli sme všetkými kontrolami a nasadli na loď. Miešala sa v nás zvedavosť a nervzita zároveň. Po dlhšej dobe sme zistili, že sme na lodi jedni z mála turistov, väčšinou tam boli domajší, Maročania, čo dodávalo zvláštnu atmosféru. Cesta, ktorá mala trvať 3 hodiny, nakoniec trvala 5 hodín. Už tu sme pochopili, že čas ich ponímanie času jeiné oproti tomu našemu. Je omnoho pomalšie.

Pri príchode, sme sa trochu cítili ako utečenci, všetci nastúpení v jednej hale, až kým sa neotvorila veľká brána, ktorou sme prvý krát v živote vstúpili na pobrežie Afriky. Po kontrole pasov, sme nasadli na autobus ktorý nás doviezol na stanicu. Kúpili sme si dátové SIM karty za 10 euro - 10 GB a vybrali niekoľko tisíc dirhamov. Otázka znela, ako sa dostať o 11:00 v noci do Chefchaouenu (Šefšénu) čo je okolo 120 km, vlaky ani autobusy už nechodili, takú informáciu sme dostali od SBS-kara, ktorý to tam strážil a zaviedol nás za taxikármi, „Koľko to bude stáť?“ pýtam sa

„5-stoviek.“ odpovedal, nechcela som veriť, tak som si vypýtala tabuľku s cenami, bola to pravda, tak sme  súhlasili, ale hneď potom sa strhla mela, kto z nich nás odvezie, ani sme nevedeli, ako a sedeli sme v jednom z áut. Úradný jazykom je arabčina, ale na severe krajiny sa človek dorozumie aj po španielsky za to na juhu po francúzsky s mojou angličtinou som si tam tým pádom moc nepomohla.

Vodič išiel cestou aj necestou, no v jeden moment zišiel z cesty, „Kam ideme?“ pýtam sa ho „Sú tam policajti, nechcem ich stretnúť.“ odpovedal.  S Monikou sme ostali ako obarené, a to sme ešte nevedeli čo bude nasledovať, o pár metrov zastavil, odišiel opodiaľ a zamkol, v tedy sa nám s Monikou premietol celý život pred očami, unesú nás a predajú na mäso, pozreli sme na seba a bez slov si povieme, tak a tu sme skončili, našťastie znova odomkol a odišiel do tmy, pomodlili sme sa pobrali pasy, peniaze a vyšli von z auta pre prípad, že by sme mali utekať. O pár minút prišiel ako by sa nič nestalo aj s nejakým povolením a ukázal že máme nasadnúť do auta, moc sa nám nechcelo, ale nemali sme moc na výber. Celú cestu do Chefchaouenu (Šefšénu) bol cítiť mariškou. Volali sme na ubytovňu, kde na nás čakali aby vodičovi povedali, kde presne má zastaviť, to sa zopakovalo ešte 3-krát, pretože to nemohol nájsť, o pár desiatok minút sme dorazili na miesto. Po divokej jazde si trebalo oddýchnuť. 

Nasledujúci deň sme sa rozhodli  nájsť nejaké jedlo, neďaleko hotela ľudia stáli a kupovali si múčne krúžky s vajíčkom, po raňajkách sme sa prešli historickou častou Chefchaouenu (Šefšénu), kde na nás opäť dýchla história,  zaujímavosťou je, že všetky steny boli namalované sýte modrou iba do polovice

Po prehliadke mesta sme zbehli do malého obchodíku. Prekvapilo nás, že sme nevideli cenovky a tak sme mohli len dúfať, že cena nebude premrštená. Kúpili sme si lístky do Rabatu a ako sme rátali tak sme rátali malo to trvať 4 hodiny, realita? 7 hodín. Bol to miestny autobus, ktorý stál kdekoľvek, kedykoľvek a pre kohokoľvek, kto  chcel nastúpiť, občas ľudia nastupovali počas jazdy a vystupovalo sa kdekoľvek, kde si človek povedal. Sedačky sa pod nami rozpadávali jedna za druhou, čo pridalo na atmosfére, po ceste sme pozorovali život miestnych spoza okna. 

    Vodič nevedel po anglicky, tak sme prostredníctvom rúk a nôh dohodnúť na tom, kde nás nechajú vystúpiť, vyhodil nás niekde na ceste a ukázal že tým smerom je električka, vyčerpané sme stáli na zastávke, obklopené maročanmi, jeden z nich za nami prišiel  „Čičiri, čičiri.“  povedal, zamračili sme sa na neho s myšlienkami, čo je čičiri čičiri? Po 7 hodinovej jazde v autobude naše mozgy mali zatmenie, čo znamenal ideálny čas okradnúť nás, Monika nastavila ruku a všetci traja sme pozerali na jej ruku s pár dirhamami uprostred. Priblížil sa a povedal „Čičiri, čičiri, čičiri.“  zobral 50 dirhamov a utiekol. Po 7 hodinách v autobuse sme nemali silu za ním utekať a tak sme sa s tým zmierili.

     Opodiaľ stálo jedno mladé dievča, spýtali sme sa jej, či vie, kde sa kúpujú lístky, ukázala na búdku, pár metrov od nás. Rýchlo sme pochopili, že pokiaľ chceme lístok musíme sa tam pretlačiť, dostali sme 30 min. lístok na MHD. Keď prichádzala električka, to mladé dievča, menom Samiha, povedala „Ukážem vám, kde vystúpiť.“ tu možeme vidieť, že v každej krajine sú ľudia s dobrým aj zlým úmyslom a nikdy nič nemá len jednu stranu. Rozlúčili sme sa so Samihou a vďačne sme sa premotali skrze uličky plné motoriek, ľudí, pachov a vôní na ubytovanie. 

Ráno bola hmla, v ktorej sme si vypili marocký čaj a vyrazili do marakéšu objavovať južnú časť Maroka, tento krát vlakom a tak cesta netrvala dlho. Po príchode sme si zobrali taxi do centra starého mesta, hlad nás ale zaviedol do reštaurácie, kde muž v pravo na fotke, točil hlavou, spieval a hral, táto fotka je živím dôkazom, že muži vedia robiť viac veci naraz. 

Reštaurácia dýchala marockou kultúrou, mozaiky lemovali steny aj stropy. Pri prežúvaní posledných súst marockého kuskusu sme si uvedomili, že zajtra letíme, zaplatili sme a vydali sa opäť na cesty pomedzi hlinené uličky, skrz ktoré chodili nielen ľudia, ale aj motorky a tuktuky. Dostali sme sa na miestne trhy a odtiaľ na neznámu autobusovú zastávku, spýtali sme sa miestneho, ako sa dostaneme na stanicu a ten nám zohnal ďalšieho, ktorý vedel po anglicky, ktorý nás zaviedol za tretím, ktorý vlastnil taxi a zobral nás na stanicu, počas cesty sa nás snažil zbaliť ale nepodarilo sa.

Cesta autobusom bola dlhá a trvala opäť až do noci. Keď sme mali vystúpiť spýtali sme sa jedného maročana čo sedel pred nami, ako sa dostaneme na hotel, vravel že najlepšie si bude zobrať taxi. Po vystúpení z autobusu sa tam však vyskytol kŕdeľ taxikárov a tak povedal, že jeho sestra nás zoberie na hotel. Taxikári nesúhlasili a keď sme dorazili k autu, kde čakala už jeho sestra, nastúpili sme a oni sa hádali, v arabčine to znie celkom hrozivo, hlavne im vadilo, že im tento maročan berie kšeft, vyzeralo to napínavo hlavne keď už mal prichystanú bejsbolovú pálku, zrejme to nie je prvý krát čo zachraňuje nejakých turistov od šialených taxikárov. Nakoniec sme obe žive a zdravé prišli na ubytovanie, kde nás privítala

SBS-ka. Už sme sa cíti li opäť bezpečne. Zaspali sme ani sme nevedeli ako.

Ráno  sa nám nechcelo odísť, preto že sme vedeli, že odchádzame. Išli sme sa teda ešte prejsť na pláž, aby sme posledný krát uvideli more, keď tam ešte nikto nie je a slnko ešte nevydalo svetla. Krása a divokosť krajiny ktorú sme navštívili i keď iba na krátku chvíľu zanecháva stopu.

Netrvalo dlho a hneď ako vyšlo slnko začali sme hľadať cestu na letisko. Prvý opýtaný nám vravia choďte tade, druhý nás poslali na opačnú stranu a takto sa to ešte zopakuje niekoľko krát, kým nám dôjde trpezlivosť a berieme prvý taxík, ktorý vidíme. Vodič. ako sme si už zvykli, zrejme neviem kam ide alebo nás chcel len oškubať o peniaze, výsledok?  40 min. jazdy a 50 dirhamov za to aby sme skončili na opačnej strane mesta, kde nám taxikár zahlásil, že on je iba mestský a mimo mesta nechodí. Posledný pohľad na oranžový taxík čo nám spravil vyhliadkovú jazdu za 50 dirhamov. Oproti stojí biely taxík ktorý vraj chodí aj mimo mesta. Skúšam zjednať cenu s taxikárom, no márne, ani tabuľku nechcel ukázať, vraj nerozumel čo chcem, no nemáme na výber čas odletu lietadla sa neúprosne blíži a tak nemáme inú možnosť. Posledné dirhami, sme odovzdali taxikárovi a čakala nás cesta domov…