Cesta hrdinov SNP časť 14. Záver

 V noci som sa zobudila na to, že okolo mňa niečo funí. Spala som pod širákom. Len ja a spacák s karimatkou. Neotvárala som oči. Chcela som spať. Ráno som zistila, že to bol medveď. Po zviechala som sa a šla ďalej, ale jedno mi nedalo. Ráno som si položila okuliare na peň a už tam ráno neboli. Tak reku či to nebol Balú z mauglího, že si chcel dačo prečítať. Neviem. Záhada nevyriešená. 

Ďalšie dni som sa pomaly blížila do čičmian, kde som sa napráskala haluškami a následne som sa vybrala na Strážov. Prekvapivo po výstupe som zistila, že som opäť hladná. Po príchode do dediny sme nevedeli spolu s jednou SNP-čkárkou kam zložiť hlavu a tak sme uvažovali na zastávke. Oproti nám v domčeku vystrčila hlavu z okna žena ktorá nás pozvala k sebe. Ponúkla som miesto na spanie. elektriku, jedlo, vodu. Boli sme neskutočne vďačné. Človek si nevie predstaviť koľko málo stačí ku šťastiu. 

Ďalší deň ma čakal výstup na vápeč. 

Ďalšie dni som pridala na plyn pretože Trenčín už nebol ďaleko. Po pravde asfaltová džungla ma moc neoslovila ale zároveň som vedela, že to je nutné. V Trenčíne som sa najedla a prišiel za mnou Šimon s vtedajším priateľom. Prameň kyselky bol ideálny na spánok. Neďaleko bol turistický prístrešok, kde som sa uložila na spánok. 

Nasledujúce dni som navštívila aj bratov čechov, ale za krátko som sa vrátila skrze Javorinu naspäť do domoviny. Dlhé dni ma po ceste sprevádzal samí asfalt. Teploty okolo 30 a ja som sa pomaly varila vo vlastnom pote. Jediné vyslobodenie bol príchod do Malých karpát. Štefániková mohyla ma milo privítala 

V malých krapatoch som strávila a pár dní počas ktorých som stretla pár ktorý tiež išli SNP. Spojili sme sa  a spoločne sme skoro ráno vyrazili na do cieľa. Posledný deň sme ušli 53 km čo je môj osobný rekord. Následok bol, že som tri dni nevedela poriadne chodiť. 

Cesta SNP vo mne navždy zanechá spotu. Bola to cesta kde som vzrástla duchovne i fyzicky. Bol to každodenný boj sama so sebou s mojou pohodlnosťou s pojím vlastným ja. Na ceste čelíš nedostatku, ale Boh mi v nedostatku ukazoval, že on mi dá dostatok v pravom čase. Veď chvíľka súženia je nič v porovnaní čo Boh má pre nás pripravené tam.....

A preto ak máš i ty v srdci túžbu ísť, vydaj sa na cestu. V konečnom dôsledku je dôležitá cesta a nie cieľ, všetko to čo som cítila na konci cesty nebolo z toho, že som prišla na Devín, ale z toho, čo všetko som okúsila a prežila na ceste. 

NEBOJ SA, LEN CHOĎ. 

Určite to nie je moja posledná cesta. Už teraz sa pripravujem na cestu z Mongolska do Európy.

www.youtube.com/@Dusaputnicky