Aj keď sa mi ale, že vôbec nechcelo vstávať chcel som vyraziť skôr a nakoniec sa to aj vyplatilo, lebo ranný východ slnka ma úplne uchvátil.
S neochotou sa vydávam opäť na cesty, ale nič zaujímavé po ceste nie je, samá burina, strom, kycinka, asfalt, burina, strom, asfalt.... mám krízu, ale nie stredného veku. Asfaltovú krízu. Pečie slnko a ja sa na tom asfalte cítim ako špekačka a ten batoh tomu moc nepomáha. pomalým tempom sa dostanem do Veľkého Šarišu sadnem na zastávku a vravím či, že ty človeče to by asi nebolo zlé zložiť sa tu. Následne sa však ozve hlad a tak zájdem do neďalekej reštourácie. Prvé čo však zo mňa vytryskne je otázka kde by sa tu dalo prespať a mladá čašníčka mi hneď poradila miesto pri rybníkoch. Vravím si super miesto a v tom mi jedna pani ktorá prišla povie, veď poď spať ku mne. Po príchode do domu som tomu stále nemohla veriť a aby toho nebolo málo všetko mi oprala. Ani nevie ako veľmi vďačná som jej do teraz. Sama vraj chodila po svete. Naše stretnutie nebola náhoda pretože keby prídem o deň neskôr, už by som ju tam nenašla. Spoločne sme sa najedli a zaspali.
Komentáre
Zverejnenie komentára